Jubilujúca spisovateľka, kunsthistorička a finalistka literárnej súťaže Anasoft Litera (2007, 2016) , Rút Lichnerová (*12.1.1941 Martin), je neodmysliteľne spätá so životom v Banskej Bystrici.
Vo svojich prózach sa inšpiruje najmä umením a históriou. Pracovala ako teoretička výtvarného umenia v Oblastnej galérii v Banskej Bystrici, neskôr v Kultúrnom stredisku a v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici. Autorka s nevšedným prístupom k téme debutovala prózou v Kremenisku (1989). Magickosťou a zmyslovosťou sa vyznačujú aj ďalšie jej knihy próz: Šahíziho tabía (1994), Slepá rybka (1998), Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000). Originálne stvárnenie histórie mesta Banská Štiavnica priniesla v románe Anna Regina (2006). Výber z jej tvorby môžeme nájsť v profilovej zbierke Láska je jabĺčko (2015). Je známa aj svojou bohatou rozhlasovou tvorbou.
Autorka sa v jednom z rozhovorov vyjadrila, že je jej ambíciou položiť čitateľovi otázky o zmysle života. Názov diela Hostina evokuje starogrécke „sympozion“- miesto, kde sa odohrávali rozhovory o ľudskom bytí a o starostlivosti o ľudskú dušu. Životné osudy protagonistov sa vyvíjajú paralelne najmä so starogréckymi mýtmi. Kniha hovorí o matkách, ktoré vo svojich deťoch vidia božstvá, božstvá, ktorým je dovolené všetko. Motív jedla, jedenia a spôsobu hodovania v mnohom vypovedá o tom, akí ľudia vlastne sú. Táto zdvojenosť významu napríklad dnešnej nenásytnosti vyvolených dáva dozaista dielu nadčasovú kvalitu.
V metaforicky bohatej a nevšednej knižke Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej sa čitateľovi ponúka náročný pohľad na lásku. Vzťahy sú tu zmyselné, pudové, farebné, inštinktívne. Láska plynie ako rieka. Popri osudoch jednotlivých postáv sa spod hladiny rieky vynárajú ryby a raky ako reálne prírodné bytosti, a zároveň majú svoj skrytý význam v etymológii, ktorú autorka s obľubou skúma.
Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici udržiava s Rút Lichnerovou už niekoľko rokov živý vzťah. V roku 2016 spisovateľku privítalo na besede v rámci projektu Živý bič- živá literatúra útočí na čítanky. Miestom konania bola expozícia Múzeum – domov múz (Štátna vedecká knižnica, Lazovná 9, 2. poschodie).
V zbierkovom fonde Literárneho a hudobného múzea sa nachádza napríklad aj súkromná korešpondencia medzi autorkou a ďalšou významnou osobnosťou literárneho života Pavlom Hrúzom (1941 – 2008). Zaujímavosťou je, že tento rodák z Banskej Bystrice, by v tomto roku tiež dožil okrúhleho životného jubilea. Pôsobil v Slovenskom rozhlase ako redaktor literárnej redakcie. S Lichnerovou spolupracovali najmä na tvorbe vysielania. V listoch z rokov 1997 -2002 Pavel Hrúz oslovuje autorku : ,,Milá pani kolegyňa !“ a ,,Milá pani Rút!“ Svojským, často humorným štýlom píše o svojich názoroch na tvorbu. Komunikovali spolu o rozhlasovom spracovaní prózy Rieka : ,,…dá sa teda čakať spev a vokálna náhrada zvukov a ruchov – tlieskanie ako pleskot rýb či podobné audiošpecifiká..“, uvažuje Hrúz.
V depozitári Literárneho a hudobného múzea sa nachádza aj bohatá korešpondencia prozaika Ivana Kadlečíka adresovaná Rút Lichnerovej. Tieto listy zároveň tvoria časť jej knihy Hlbiny bezpečia (2017). Vlastníme aj zbierku slovenských autoriek v nemeckom jazyku Tagtägliche Unendlichkeit (1994), v ktorej je uverejnená aj Lichnerovej poviedka.
Veríme, že autorku, ako jej napísal Pavel Hrúz ,,neprestanú písačky potešovať…“. A čitateľov jej ďalšia tvorba.
Agáta Scholtzová
https://www.svkbb.eu/wp-content/uploads/2021/11/foto_lich_beseda_2016_1.jpg
