- výročie úmrtia Andreja Sládkoviča (1820 – 1872)
Presne pred 150 rokmi, 20. apríla 1872 plakala celá Radvaň. Miestny evanjelický farár, ale tiež slovenský romantický spisovateľ, básnik, prekladateľ, redaktor a publicista Andrej Sládkovič (vlastným menom Braxatoris), vydýchol naposledy. O tri dni neskôr ho na jeho poslednej ceste z fary na evanjelický cintorín odprevádzalo mnoho jeho farníkov, ale aj viaceré popredné osobnosti cirkevného, spoločenského aj literárneho života, okrem iných aj jeho dobrý priateľ a básnický druh Ján Botto, ktorý napísal a nad jeho hrobom predniesol rozlúčkovú báseň Ondrejkovi.
Andrej Braxatoris sa narodil 30. marca 1820 v slobodnom kráľovskom banskom meste Krupina. Jeho otcom bol učiteľ, spisovateľ a organista v miestnom evanjelickom kostole Ondrej Braxatoris a jeho matkou Terézia Braxatorisová, rodená Bartolomeides. Základné vzdelanie získal najskôr v domácom prostredí u svojho otca v Krupine, v rokoch 1831 – 1832 v Piaristickom gymnáziu v Krupine. Odtiaľ odišiel študovať na Evanjelické lýceum do Banskej Štiavnice (1832 – 1840). Počas svojho pobytu v tomto meste sa ako mladý študent (v roku 1839) dostal ako vychovávateľ do rodiny významného a bohatého mešťanostu Pavla Pischla, kde sa zoznámil s jeho dcérou Máriou Pischlovou. Zaľúbil sa do nej, a hoci ich vzťah neskončil sobášom, inšpirovala ho k napísaniu jedného z jeho vrcholných básnických diel, básnickej skladby Marína (1846), ktorá sa tiež hrdí prívlastkom najdlhšia ľúbostná báseň na svete.
Po skončení štúdia v Banskej Štiavnici Sládkovič pokračoval vo svojom vzdelávaní na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1840 – 1842) a na teologickej fakulte univerzity v nemeckom meste Halle (1843 – 1844), kde študoval aj jeho učiteľ a vzor Ľudovít Štúr. Vrátil sa domov a začal pôsobiť ako vychovávateľ v rodine Pavla Bezegha v Rybároch, miestnej časti dnešného mesta Sliač. Práve počas svojho pobytu v Rybároch, sa v neďalekom Hronseku zoznámil s Antóniou Júliou, rodenou Sekovičovou a 15. septembra 1847 ich Sládkovičov brat Karol Braxatoris v miestnom drevenom kostole zosobášil. V tom istom roku bol menovaný evanjelickým farárom v obci Hrochoť, kde pôsobil až do roku 1856. V Hrochoti sa mladej rodine narodili štyri deti a práve tu Andrej Sládkovič napísal svoje ďalšie významné básnické dielo – lyrickoepickú básnickú skladbu Detvan (1853). Hoci sa priamo nezúčastnil revolúcie v roku 1848, bol pre svoje pronárodné myšlienky a názory v júni 1849 väznený a odsúdený na trest smrti, ktorému sa však nakoniec zhodou náhod, okolností a vplyvných priateľov vyhol.
V roku 1856 bol zvolený za farára v obci Radvaň nad Hronom (dnešné sídlisko Radvaň v Banskej Bystrici) a pôsobil tu až do svojej smrti. Okrem kazateľskej a pastoračnej činnosti sa Sládkovič venoval aj svojej literárnej tvorbe, napríklad Svätomartiniáda (1861), Hojže, Bože, jak to bolí (1863), Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti (1866) a zapájal sa aj do národného hnutia a aktuálneho spoločenského diania. Bol účastníkom memorandového zhromaždenia v Martine v roku 1861 (pôsobil ako jeden z jeho zapisovateľov), stal sa spoluzakladateľom Matice slovenskej (1863) a v rámci jej literárno-dramatického odboru bol posudzovateľom nových prác slovenských spisovateľov. Prekladal tiež z ruštiny, francúzštiny a nemčiny. V roku 1868 vážne ochorel na pľúcnu vodnatieľku (edém) a tejto chorobe nakoniec aj podľahol.
Po Andrejovi Sládkovičovi je v Banskej Bystrici pomenovaná nielen ulica, na ktorej sa nachádza jeho bývalé pôsobisko – evanjelická fara v Radvani, ale aj Gymnázium Andreja Sládkoviča, v minulosti tu pôsobil tiež ochotnícky Divadelný súbor Andreja Sládkoviča a každoročne sa tu koná krajská súťažná prehliadka v umeleckom prednese s názvom Sládkovičova Radvaň.
Peter Filín
https://www.svkbb.eu/wp-content/uploads/2022/04/Sladkovic2-scaled.jpg
